Od roku 2017 vstupuje do platnosti novelizovaný zákon o potravinách. Tento zákon okrem iného povoľuje aj konzumáciu potraviny po dátume minimálnej trvanlivosti. Ako to bude v praxi vyzerať? A naozaj bude bezpečné takéto potraviny použiť? Kto bude zodpovedať za takúto potravinu? Aká legislatíva sa vzťahuje na takéto potraviny? Iste by sme mohli položiť viac otázok, ale skúsme odpovedať aspoň na tie najdôležitejšie.

Potraviny po dátume minimálnej trvanlivosti

Niektorí čo ste starší si určite pamätáte, že niektoré výrobky, ktoré boli po dátume minimálnej trvanlivosti sa mohli predávať v obchodnej sieti ak splnili určité požiadavky. Autorizované pracovisko posúdilo bezpečnosť a kvalitu takéhoto výrobku a mohlo predĺžiť trvanlivosť o polovicu lehoty trvanlivosti a ešte raz o štvrtinu trvanlivosti. Takýto produkt sa mohol predávať v obchodnej sieti.

Doba sa však zmenila a zodpovednosť prešla v plnej miere na výrobcu. V potravinovom reťazci máme niekoľko článkov od pôdy až k spotrebiteľovi a každý za svoju časť zodpovedá. Výrobca má možnosť si stanoviť dĺžku trvanlivosti bez toho aby mu do toho zasahoval štát. Musí to ale verifikovať a validovať. Ruku na srdce, koľko výrobcov má tento proces zvládnutý? Ak výrobca stanovil trvanlivosť napr. na 6 mesiacov a tvrdí, že môže predávať ďalších 6 mesiacov prečo si nestanovil 12 mesačnú lehotu a tento proces nevalidoval? Pritom tvrdí, že tomu výrobku nič nie je. To môže tvrdiť len niekto kto nevie prečo má takto nastavenú trvanlivosť. A ak štát stanoví, že sa môže konzumovať potravina aj po dátume minimálnej trvanlivosti, zodpovedá za to štát? Určite nie.

Kto zodpovedá za potravinu po dátume minimálnej trvanlivosti?

Podľa novelizovaného zákona o potravinách, potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti len ak sú bezpečné môže prevádzkovateľ bezodplatne previesť osobe vykonávajúcej činnosť s verejnoprospešným účelom v oblasti poskytovania sociálnej pomoci, humanitárnej starostlivosti, alebo sociálnych služieb.

Ak som spomínal, že v rámci potravinového reťazca každý v článku zodpovedá za svoj článok reťazca, v prípade potravín po dátume minimálnej trvanlivosti zodpovedá ten, ktorý potravinu poskytuje spotrebiteľovi. Je úplne jedno či sa jedná o obchodníka, obchod, stravovacie zariadenie, či humanitárnu organizáciu. Zodpovedá. Nie štát, ale ten kto s potravinou určitým spôsobom manipuluje. Ak vie subjekt v článku preukázať  že zodpovednosť nesie ten, ktorý je v článku pred ním resp. zväčša výrobca, môže zodpovednosť presunúť na tento subjekt. To však nie je také jednoduché.

A čo legislatíva?

Ak zoberieme do úvahy, že každý kto manipuluje s potravinou, musí dodržiavať legislatívu. To znamená Správnu výrobnú prax, Správnu distribučnú prax, Správnu skladovú prax a podobné praxe, systém HACCP a Správnu hygienickú prax, adekvátne spracovanú na danú činnosť, tak aj organizácia s verejnoprospešnou činnosťou toto musí plniť. Z toho vyplýva aj kompetentnosť, školenia a ďalšie požiadavky.

Ten kto bude ďalej poskytovať potraviny po dátume minimálnej trvanlivosti, teda organizácia s verejnoprospešnou činnosťou, si musí byť vedomí zodpovednosti. Takýto poskytovateľ, ktorý je najbližšie k spotrebiteľovi asi nedokáže preukázať, že výrobca je zodpovedný za daný výrobok, pretože je po záruke a taký prevzal.

Z toho celého mám pocit, že výrobcovia asi správne nestanovili trvanlivosť výrobku a hľadáme riešenie niekde inde. A povedzme si otvorene, budú všetky výrobky po minimálnej trvanlivosti bezpečne? Kto to posúdi a kto si zoberie toto na zodpovednosť v prípade poškodenia zdravia spotrebiteľa? No ale asi si budeme musieť na to zvyknúť, že aj takéto výrobky sa ocitnú na trhu. To nám ale ukáže až prax.