Nechcem v tomto článku vysvetľovať a riešiť pojem globalizácia. Asi sa s tým pojmom už každý z nás stretol. Ale predsa nedá mi nedotknúť sa aktuálnej témy súčasnej doby, ktorá je medializovaná, a to je kvality potravín a zamyslením sa nad otázkou či chce Slovensko globalizáciu.
Niektorí naši poslanci ale aj spotrebiteľské združenia si myslia, že je čas aby sa niečo robilo s kvalitou našich potravín. Nie že by sme mali na Slovensku nekvalitné potraviny, ale akosi nám vadí, že rovnaká značka potravinárskeho výrobku na Slovensku má iné kvalitatívne vlastnosti ako napr. v Rakúsku, či v Nemecku. Mohli by sme povedať, že akosi inak chutí. Niektorí naši politici a predstavitelia spotrebiteľských organizácii si myslia, že už nadišiel čas aby sa to zmenilo.
Vie vôbec široká spotrebiteľská verejnosť o čo ide?
Nuž mnohí z nás ako spotrebiteľ si myslí, že keď si tú istú značku výrobku kúpim v zahraničí, podotýkam smerom na západ od našej krajiny je akosi chutnejšia ako tá, ktorá je vyrobená na Slovensku. Ale je to naozaj pravda? A čo sa s tým dá robiť? A vôbec, prečo ten názov „Chce Slovensko globalizáciu?“. Nuž prečítajte si nižšie moje stanovisko, ktoré bolo na úrovni EÚ riešené už pred desiatimi rokmi. Bez úspechu.
Vysvetlime si stručne čo hovorí legislatíva. Každý výrobca potravinového výrobku musí plniť legislatívu Európskej únie a príslušnú národnú legislatívu, ktorá môže byť čiastočne odlišná od iných členských krajín a je potrebné ju rešpektovať pri výrobe ale aj dovoze z inej členskej krajiny. Označovanie potravín je v súčasnosti zadefinované nariadením Európskej únie o označovaní potravín pre spotrebiteľov. Na tom nič nezmeníme. Zloženie potraviny musí byť na etikete označené v klesajúcom poradí a musí byť len zo zložiek ktoré sú schválené v rámci Európskej únie. Nie je možné použiť zložku, ktorá nie je povolená používať v krajinách Európskej únie. Čo sa týka značkových výrobkov, teda tých ktoré sa vyrábajú a predávajú pod rovnakou značkou v jednotlivých krajinách Európskej únie sa aplikuje rovnaká legislatíva.
Pre vysvetlenie ak rovnaký výrobok bude vyrábaný vo viacerých členských krajinách európskej únie zo zložiek, ktoré sú schválené a v množstve, ktoré je povolené, nie je to v rozpore s legislatívou. No ale každý výrobok bude mať iné senzorické vlastnosti. Zákon nie je porušený.
Ak by sme požadovali, aby mala rovnaká značka výrobku rovnaké senzorické vlastnosti, musel by byť výrobok vyrobený z rovnakých zložiek a v rovnakom pomere. Inak povedané receptúra by musela byť rovnaká. Toto by ani tak nestačilo, pretože nie všetky suroviny by mali rovnaké vlastnosti. Určite mi dáte za pravdu že rovnaká surovina vyrobená v rozdielnych krajinách alebo kontinentoch nemusí mať rovnaké vlastnosti. Určite viete, že napr. banán, pomaranč, mandarínka dovezená z rozličných krajín nemá rovnaké kvalitatívne vlastnosti. A preto v obchode často čítame a vyberáme krajinu odkiaľ výrobok pochádza. A vždy je to len banán, pomaranč či mandarínka.
Čo by pomohlo aby mali značkové výrobky rovnaké kvalitatívne vlastnosti?
Nuž proces výroby by sa dal aplikovať všade rovnaký. To by asi problém nebol. Ani rovnaká receptúra by asi problém nebol. Použité suroviny by museli mať rovnaký pôvod, alebo aspoň rovnaké senzorické vlastnosti. To znamená ak sa vyrába výrobok v Nemecku ako kvalitný a napr. z nemeckých surovín, tak kvalitný ste v inej krajine nenašli, nuž asi preto že neboli použité rovnaké suroviny, rovnaká receptúra a možno aj technologický postup výroby nebol rovnaký.
V prípade receptúry a technologického postupu výroby by to šlo a aj legislatíva by mohla definovať túto požiadavku u značkových výrobkov. Ale suroviny? Už asi tušíte prečo ten názov článku. Nuž museli by byť použité rovnaké suroviny, inak povedané rovnaká krajina pôvodu. A nezdá sa Vám, že tu hovoríme už o globalizácii? Jednoducho by sa tu suroviny museli dovážať.
Celé by to muselo byť legislatívne zmenené v rámci krajín Európskej únie. A to by asi nebol jednoduchý proces. A dôsledky? No asi by sa to naším výrobcom vstupných surovín nepáčilo.
Ale riešenie tu je. Aké? Veď spotrebiteľ je ten, ktorý určuje čo sa bude vyrábať. Ak si spotrebiteľ nekvalitné výrobky (z jeho pohľadu) nebude kupovať, tak sa jednoducho nebudú predávať. Zase sa dostávame k skutočnosti, že spotrebiteľ, nie legislatíva určuje čo a v akej kvalite sa bude na našom trhu predávať.